Je nedeľa večer. Vonná sviečka horí a vnáša teplo do miestnosti, ktorá je z časti vyzdobená vianočnými dekoráciami. Dnes je prvého decembra a ja sedím v kresle píšuc ďalší príspevok o mojej skromnej existencii v metropole, kde každý má svoje miesto.
Dnes sa uzavrela ďalšia kapitla môjho života. Skončili sme rozoberaním scény muzikálu, na ktorý sme sa tak nadreli a aj keď sme prešli mnohými úskaliami. Dokázali sme ho zakončiť úspešným prevedením.
Akýže to bol muzikál. Poznáte Doris Day? Nevadí. V päťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy tento muzikál uzrel svetlo sveta, ľudia bojovali za zvýšenie platu. Tak sa deje aj v našom muzikály. Problém číslo jedna. Vo firme, kde šijú pyžamá riaditeľ spoločnosti odmieta zvýšiť platy zamestnancom. Problém číslo dva. Do továrne prichádza nový intendant, ktorý vidí ako veľmi sú pracovníci zanietení, ale tiež vykorisťovaní. Zamiluje sa do jednej zo šičiek. Riaditeľ má peknú sekretárku, ktorej priateľ je veľmi žiarlivý a neustále ju prenasleduje a obviňuje že pozerá po iných mládencoch. Nastáva problém číslo tri. Navyše jeden z odborárov únie, je tamojší sukničkár. Problém číslo štyri. Hlavný predstaviteľ Sid sa nám teda zamiluje do šičky Babe. Ich láska rastie, no platy zamestnancov nie. A tak sa Sid rozhodne, že získa informácie od milej sekretárky. Keďže platy stále nerastú a pracovné tempo sa zvyšuje, pracovníci sa začnú búriť a nastáva spomalenie výroby, resp. pracovného tempa pracovníkov. To sa však prestáva páčiť majiteľovi továrne. Nakoniec celé prvé dejstvo skončí vyhodením pracovníčky, ktorá pokazí šijací stroj. Nie je ňou nikto iný ako Babe, ktorú musí potrestať jej drahomilovaný Sid. Babe opúšťa továreň, no naďalej podporuje svoje priateľky v boji o zvýšenie platov. Nechce Sida ani vidieť, ale Sid je do nej beznádejne zamilovaný a sľúbi jej, že to vyrieši. A tak sa aj stane. Získa od sekretárky kľúč od účtovných kníh. Nanešťastie to neujde pohľadu jej žiarlivého priateľa, ktorý sa pokúsi Sida ohroziť na živote a začne po ňom hádzať nože. Keďže je však v stave opitosti, minie terč a Sid ho premôže. Sid získa na svoju stranu riaditeľa továrne, ktorého presvedčí ako uspokojiť zamestnancov. Nezostáva už nič iné len oznámiť štrajkujúcim zamestnancom dobrú správu.
Celý muzikál je plný humorných scénok, pekných piesní a celková atmosféra je príjemná.
Lenže, tá naša produkcia mala mierne problémy.
Pred premiérovým týždňom nemala naša muzikálová produkcia hudobného režiséra. Problém číslo jedna. Prečo? Pretože náš hudobný režisér, ktorý bol oficiálne angažovaný bol veľmi vyťažený. Prísľubil však svoju pomoc počas predstavení a tri týždne nácvikov pred uvedením produkcie. Medzi časom, mal zabezpečiť iného hudobného asistenta, ktorý by nám pomohol s nácvikom piesní a zosúladením zborových piesní. Lenže, keďže každý hudobník je len človek a tiež potrebuje zaplatené, nikto sa neodhodlal nacvičiť partiu amatérov za deravý groš. A tak to zostalo celé na mojich hudobným ramenách, občas na ramenách mojej priateľky Deidri a Phila, ktorí obetavo prišli na nácvik keď ja som nebola prítomná a prebrali taktovku. Spoločne sme nacvičili zbory, sólové party a duetá. Boj sa započal.
Problém číslo dva. Medzičasom sa naša produkcia pohla ďalej. Hlavní protagonisti však počas nácvikov strácali repliky a rovnako ako sa vytrácali repliky z ich hláv počas skúšok, začali strácať hlas a aj sebavedomie. Nie je nič horšieho ako herec, amatér, strácajúci hlas, nemajúc žiadnu osobnosť na javisku a navyše ani odvahu si priznať, že nie sú so svojou úlohou stotožnení. Namiesto toho aby si priznali v čom tkvie ich chyba, začali hľadať chyby na ostatných ľuďoch. Ale to sa vždy odrazí na celkovej atmosfére skupiny, ktorá je zanietená pre vec. Keď ostré jazyky, vysoké egá a malomyseľnosť začnú zatienovať význam umeleckého diela, hraničí to s kolapsom produkcie ako takej. No našťastie, sú v našej skupine uvedomelí a jedineční ľudia, ktorí sa dokážu preniesť cez malomyseľné a slaboduché narážky, sťažovanie a nedostatok sebakritiky.
Navyše, sa k tomu pridružila ešte ďalšia vec. Problém číslo tri. A to, výstup nášho tria, ktoré nemalo choreografiu a celkove vyriešenú hudobnú formu nášho výstupu. Keďže sa čas premiéry nebezpečne približoval, zavelila som, že je potrebné aby sa táto vec čo najrýchlejšie začala riešiť. A tak, v jedno nedeľné odpoludnie, zobrala som do rúk partitúru, preštudovala, niekoľkoráz si ju zahrala a skrátila celkovú skladbu o niekoľko taktov, podľa inštrukcií choreografky. Vytvorila som nahrávku, ktorú som potom poslala mojim dvom kolegyniam a nasledujúci víkend sme už vykopávali nohy, otáčali sa raz vpravo, raz vľavo, zdvíhali klobúky, ustupovali do zadu, mávali rukami a popri tom spievali "I Got Steam Heath". Nebolo by to však pravé orechové, keby na poslednú chvíľu neboli pridané ešte nejaké tie kroky vzad, najlepšie na technickej skúške, aby toho stresu pre netrénovanú tancujúcu dušu nebolo málo.
Spanilá jazda ale pokračuje ďalej. Problém číslo štyri, päť a šesť. Náš hudobný direktor prišiel na nácviky našej produkcie štyri týždne pred jej realizáciou. To bolo prvý a posledný raz, čo sme ho videli. Na ďalší nácvik sa nedostavil. Rodinné udalosti mu v tom zabránili. A ten nasledujúci nácvik, kedy mal prísť, neprišiel. To už však bolo v čase, keď sme si uvedomili, že má zajačie úmysly a začali sme rýchlo konať. Jeden náš člen poslal mail do školy, ktorá je plná nádejných hudbníkov a jeden z nich sa podujal byť našim hudobným dirigentom. No jeho mladý vek, a nedostatok skúseností našich dvoch hlavných protagonistov, mimochodom tých ktorí si večne na niečo sťažovali, nahnevalo a hrozili že opustia produkciu, ak nepriberieme na palubu ešte niekoho staršieho a skúsenejšieho hudobníka. A tak sa stalo. Ako pomocník bol prijatý hudobník, ktorý bol mimochodom priateľom jedného z našich hlavných aktérov. Skončili sme teda s dvoma keyboardistami, basgitaristom a bubeníkom. Kapela bola zostavená tri dni pred premiérou. Naši slávni hudobníci sa zhostili hudobných partov opatrne, priam neisto. Musím priznať, že nebyť mojej maličkosti, nebopadlo by to najlepšie. Darmo, každý čas od času potrebuje vodcu. Som rada, že sme to dokázali dotiahnuť do konca a že sa naši hudobníci pochlapili. Boli naozaj dobrí.
Prvé predstavenie bolo plné nervozity, miernych neistôt, ale odhodlanie človeka niečo dosiahnuť sa odzrkadlilo na každom našom výstupe. Počas technických nácvikov, a neskôr každým samotným predstavením sa celá naša produkcia posunula o veľký kus ďalej. Ako sa vraví "practice makes master". A my sme to zdolali. Keď režisér ustúpi do úzadia, na scénu výjdu herci, je to ako keď sa kapitán Titanicu nalodí na palubu a okolo neho poskakujú námorníci. Snaha zachrániť, plaviť sa a predviesť sa, čo všetko človek dokáže, priateľstvo a kamarádia prevážia každé ťažkosti a problémy. Nijako inak to nebolo ani s našim muzikálom.
Na našom počine som si uvedomila aké dôležité je ťahať za rovnaký koniec.
A nielen to. Humor je liekom na každú modrinu, boliestku, ktorú utŕžite keď tancujete, vyskakujete alebo sa len tak predvádzate. Jedna z mojich javiskových kolegýň spadla zo stoličky "v priamom prenose". Udrela si ruku a riadne oškrela nohu. Zobrala si paracetamol a povedala: "show must go on". Nekôr sme sa všetci na tom páde riadne zasmiali. Ďalšia moja kolegyňa nechytila klobúk vo vzduchu. Spadol jej medzi hudobníkov. Alebo podstavce ktoré držali šijacie stroje sa zrazu spustili v rade dominovým efektom bez toho, aby sa ich niekto chytil. A my, stojac na javisku sme zrazu zjačali a vystrašili publikum tak, že si mysleli, že to tak malo byť. Najlepšie bolo, keď si jeden protagonista zabudol nasadiť na hlavu klobúk a zistil to tridsať sekúnd pred našim spoločným výstupom na javisko. Ten klobúk bol totiž veľmi dôležitá rekvizita. To bolo zachraňovania v zákulisí a neskôr kamufláže pred obecenstvom aby nám scéna vyšla.
Napriek všetkým problémom a ťažkostiam, náš výsledok stál za to.
Svedčia o tom pozitívne ohlasy a ľudia ktorí ma v kostole a na ulici zastavia a povedia, že som sa im veľmi páčila. A nielen ja. Vravia, že celá šou stála za to.
Bravo, Barnes Community Players. We´ve made it.
