The Ring

Pozerám sa na prsteň ktorý mi daroval v nedeľu.

Nebol to prsteň zásnubný, ale prsteň sľubujúci, že mi bude verný.

Pripomienka spoločne strávených chvíľ.

Pred tromi tyždňami moj láskavý muž neexistoval.

Teraz stojí vedľa mňa a obdarúvava ma.

Píše mi dňom aj nocou.

Stal sa mi blízkym behom pár minút.

Len tak poľahky vkročil do mojho života.

ExBoyfriends and other troubles with love VII

Sedím si v KFC, v Hammersmith. Je nedeľa a hlavná ulica Kingstreet je uzavretá kvôli žeriavom, ktoré umiestnujú ťažké cementové bloky na stavbu budovy, ktorá sa chce týčiť ešte vyššie ako tie ostatné okolo nej.

Dnes som mala chuť na kura. Možno toto smažené jedlo nie je veľmi zdravé, ale prišlo mi na chuť. Pred pár dňami som bola na rande s veľmi milým mužom. Volá sa Dominik. Boli sme spolu na koncerte, ktorý sa konal v jednej reštaurácii v sieti PizzaExpress. Bol to veľmi pekný podnik. Moja priateľka tam koncertovala spolu s jej kolegyňami a spievali ako akapela niekoľko piesní vo svojej jedinečnej trojhlasnej úprave. Niektoré zo svojich piesní zaspievali v doprovode ukulele. Predstavte si tri ženy v bodkovaných šatách, držiacich ukulele spievajúc si pri tom "I wil always love you" v svižnom tempe. Je to zábavné, iritujúce a zároveň plné elánu. Čo na tom, že je to spievané v trojhlase, tým najabsurdnejším nástrojom. Je to super. A najviac super je, že na tom koncerte sedíde s mužom, ktorý má oči len pre vás. Objíma vás, hladká, vediete spolu super konverzáciu. Po dlhom čase niekto rozumný a inteligentný. Keď sa koncert skončí, odprevádza vás k stanici metra a na rozlúčku vás pobozká. Objíme. A do ucha vám šepne, aby ste zabudli na raňajky s vašou priateľkou a radšej zašli k nemu. Urobí vám raňajky, na ktoré nezabudnete. Ale vy nejdete, pretože ste na treťom rande a nechcete sa ponáhľať. Resp. cítite, že ten správny čas ešte nenastal. Rozlúčite sa a idete každý svojou cestou domov.

Toto kura, ktoré práve jem má super chuť. Slané, chrumkavé, vysmažené, juj, vždy keď ho zakúsim, pripomenie mi to nedeľné obedy. Vysmážaný rezeň, ryža, nejaká zaváranina k tomu. Ale keď ja bývam u rodiny, kde pracujem a oni majú nedeľnú návštevu, nemôžem im tam veľmi stáť v ceste. Nieto tam na žiadne vysmážanie čas, ani priestor. Zostalo mi teda navštíviť KFC. A celkom slušne a rýchlo som bola obslúžená. Nemám rada McDonalds. Musím tam dlho stáť a vždy to istý čas trvá, kým dostanem vytúženú porciu jedla. Tu, v Hammersmithskom KFC nemusím čakať. Všetko je rýchlo a chutne pripravené. Ešte dojem túto kukuricu a zapijem posledným dúškom pepsi a môžem ísť domov.

Pomaly sa navraciam domov s myšlienkami na svadbu mojej kamarátky, ktorá sa blíži a ja o týždeň zavítam opäť na Slovensko. Vlastne už iba päť - šesť dní a som tam. Ten čas veľmi rýchlo beží. Premýšľam, kam by sme budúci týždeň mohli s Dominikom zájsť. Povedal, že v pondelok o týždeň keď sa vrátim zo Slovenska sa vidíme pri večeri, niekde v pube. Teším sa. Veľmi sa teším.

Zánik Hudby Sfér

Prejdete kúsok sveta a stretnete muža. Milého a príjemného na pohľad i prvotný dišput. Vymeníte si čísla a adresy. Píšete a snažíte sa zistiť o tom druhom čo najviac. Cítite ako vo vás rastie obdiv a záujem o človeka. Nakoniec vás príde pozrieť. Nateraz on prejde kúsok sveta, aby vás videl a prežil s vami zopár dní. Pred vami stojí reálny obraz človeka. Prejdete sa s ním okolo rieky, ukážete mu svoje obľúbené miesta. snažíte sa mu ukázať čo najviac v čo najkratšom čase. Večer skončíte sediac na večeri u svojich priateľov, kde vediete družnú konverzáciu, do ktorej on veľmi neprispieva. Kladiete si otázku, čím to je. Je to jazykovou bariérou, alebo je to len prvotná ostýchavosť a neznalosť prostredia. Neskôr prídete na to, že je v tom oveľa viac než len to.

Na druhý deň ráno vstanete a vykročíte do nového dňa s určitými plánmi. A tie sa pomaly začnú plniť. Po dlhej prechádzke mestom prídete večer domov a sedíte na gauči a užívate si posledné krásne chvíle v náručí jeden druhého. Objímate sa, bozkávate a v tom padne otázka, či by ste to nemohli dokončiť na pohodlnejšom mieste. A v tom z vás vypadne veta, že by to možno bolo pekné, ale... Zaseknete sa... Váš muž vás opustí s vedomím, že nič nebude.

Výjdete hore do svojej izby a viete, že nechcete pokračovať, keď v tom sa opäť zjaví oproti vám a začne vás bozkávať. A vy len premýšľate, kedy ho zastaviť. Zvalí vás na posteľ a jediná myšlienka ktorú máte v hlave je, povedz: "NIE". Zaznie rázne: "Nie". On nasrdený odíde z vašej izby. Premýšľate, ako hlboko ste ho zranili. Na chvíľu posuniete nočný stolík priamo za dvere, aby sa k vám len tak ľahko nedostal. A o pár minút si uvedomíte, že ten moment kedy vás mohol zneužiť už dávno prešla.

Keď zanikne hudba sfér a vy sa cítite prázdna, keď všetko okolo vás sa točí a vy stojíte na mieste v nemom úžase nad vlastnou hlúposťou a vierou ducha, že tentoraz by to mohlo výjsť. Vždy sa nakoniec presvedčíte, že opak je pravdou. Nebolí vás hlúposť priímateľa, ale vaša vlastná zanietenosť k človeku, ktorý vás ponížil. Ktorý vo vás chcel vzbudiť pocit, že to nie on je pôvodcom myšlienok, ale že aj vy ste zodpovedná za to, ako sa správa.

No vy viete, že vy ste neurobili nič zlé. Ak sa necítite dobre, máte právo kedykoľvek vysloviť svoju nespokojnosť. To je vaše právo. Keď tak učiníte a niekomu sa to nepáči, vy za to nemôžete.
Možno, že ste vysielali určité signály, ale stále máte povedať právo - nie.


Povedzte, NIE.
a zostane ticho.

Žiadna hudba sfér...

Pretože tá stíchla v momente, keď sa na vás zvalil človek,
ktorý chcel len vaše telo. Váš duch mu bol ukradnutý.


Povedali ste, NIE.
a nastalo ticho.

Žiadna hudba sfér...

Tá ešte dlho nezaznie,
pretože ste sa odmietli váľať v špine bežných smrteľných skutkov...


Tá hudba sfér, kedy duch je povýšený nad fyzické potreby človeka je nateraz mŕtva...

Škoda trápiť vaše ucho i srdce škrípaním strún...

Hudba sfér zrazu utíchla...

Charity Theatre III

Je nedeľa večer. Vonná sviečka horí a vnáša teplo do miestnosti, ktorá je z časti vyzdobená vianočnými dekoráciami. Dnes je prvého decembra a ja sedím v kresle píšuc ďalší príspevok o mojej skromnej existencii v metropole, kde každý má svoje miesto.

Dnes sa uzavrela ďalšia kapitla môjho života. Skončili sme rozoberaním scény muzikálu, na ktorý sme sa tak nadreli a aj keď sme prešli mnohými úskaliami. Dokázali sme ho zakončiť úspešným prevedením.

Akýže to bol muzikál. Poznáte Doris Day? Nevadí. V päťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy tento muzikál uzrel svetlo sveta, ľudia bojovali za zvýšenie platu. Tak sa deje aj v našom muzikály. Problém číslo jedna. Vo firme, kde šijú pyžamá riaditeľ spoločnosti odmieta zvýšiť platy zamestnancom. Problém číslo dva. Do továrne prichádza nový intendant, ktorý vidí ako veľmi sú pracovníci zanietení, ale tiež vykorisťovaní. Zamiluje sa do jednej zo šičiek. Riaditeľ má peknú sekretárku, ktorej priateľ je veľmi žiarlivý a neustále ju prenasleduje a obviňuje že pozerá po iných mládencoch. Nastáva problém číslo tri. Navyše jeden z odborárov únie, je tamojší sukničkár. Problém číslo štyri. Hlavný predstaviteľ Sid sa nám teda zamiluje do šičky Babe. Ich láska rastie, no platy zamestnancov nie. A tak sa Sid rozhodne, že získa informácie od milej sekretárky. Keďže platy stále nerastú a pracovné tempo sa zvyšuje, pracovníci sa začnú búriť a nastáva spomalenie výroby, resp. pracovného tempa pracovníkov. To sa však prestáva páčiť majiteľovi továrne. Nakoniec celé prvé dejstvo skončí vyhodením pracovníčky, ktorá pokazí šijací stroj. Nie je ňou  nikto iný ako Babe, ktorú musí potrestať jej drahomilovaný Sid. Babe opúšťa továreň, no naďalej podporuje svoje priateľky v boji o zvýšenie platov. Nechce Sida ani vidieť, ale Sid je do nej beznádejne zamilovaný a sľúbi jej, že to vyrieši. A tak sa aj stane. Získa od sekretárky kľúč od účtovných kníh. Nanešťastie to neujde pohľadu jej žiarlivého priateľa, ktorý sa pokúsi Sida ohroziť na živote a začne po ňom hádzať nože. Keďže je však v stave opitosti, minie terč a Sid ho premôže. Sid získa na svoju stranu riaditeľa továrne, ktorého presvedčí ako uspokojiť zamestnancov. Nezostáva už nič iné len oznámiť štrajkujúcim zamestnancom dobrú správu.

Celý muzikál je plný humorných scénok, pekných piesní a celková atmosféra je príjemná.

Lenže, tá naša produkcia mala mierne problémy.

Pred premiérovým týždňom nemala naša muzikálová produkcia hudobného režiséra. Problém číslo jedna. Prečo? Pretože náš hudobný režisér, ktorý bol oficiálne angažovaný bol veľmi vyťažený. Prísľubil však svoju pomoc počas predstavení a tri týždne nácvikov pred uvedením produkcie. Medzi časom, mal zabezpečiť iného hudobného asistenta, ktorý by nám pomohol s nácvikom piesní a zosúladením zborových piesní. Lenže, keďže každý hudobník je len človek a tiež potrebuje zaplatené, nikto sa neodhodlal nacvičiť partiu amatérov za deravý groš. A tak to zostalo celé na mojich hudobným ramenách, občas na ramenách mojej priateľky Deidri a Phila, ktorí obetavo prišli na nácvik keď ja som nebola prítomná a prebrali taktovku. Spoločne sme nacvičili zbory, sólové party a duetá. Boj sa započal.

Problém číslo dva. Medzičasom sa naša produkcia pohla ďalej. Hlavní protagonisti však počas nácvikov strácali repliky a rovnako ako sa vytrácali repliky z ich hláv počas skúšok, začali strácať hlas a aj sebavedomie. Nie je nič horšieho ako herec, amatér, strácajúci hlas, nemajúc žiadnu osobnosť na javisku a navyše ani odvahu si priznať, že nie sú so svojou úlohou stotožnení. Namiesto toho aby si priznali v čom tkvie ich chyba, začali hľadať chyby na ostatných ľuďoch. Ale to sa vždy odrazí na celkovej atmosfére skupiny, ktorá je zanietená pre vec. Keď ostré jazyky, vysoké egá a malomyseľnosť začnú zatienovať význam umeleckého diela, hraničí to s kolapsom produkcie ako takej. No našťastie, sú v našej skupine uvedomelí a jedineční ľudia, ktorí sa dokážu preniesť cez malomyseľné a slaboduché narážky, sťažovanie a nedostatok sebakritiky.

Navyše, sa k tomu pridružila ešte ďalšia vec. Problém číslo tri. A to, výstup nášho tria, ktoré nemalo choreografiu a celkove vyriešenú hudobnú formu nášho výstupu. Keďže sa čas premiéry nebezpečne približoval, zavelila som, že je potrebné aby sa táto vec čo najrýchlejšie začala riešiť. A tak, v jedno nedeľné odpoludnie, zobrala som do rúk partitúru, preštudovala, niekoľkoráz si ju zahrala a skrátila celkovú skladbu o niekoľko taktov, podľa inštrukcií choreografky. Vytvorila som nahrávku, ktorú som potom poslala mojim dvom kolegyniam a nasledujúci víkend sme už vykopávali nohy, otáčali sa raz vpravo, raz vľavo, zdvíhali klobúky, ustupovali do zadu, mávali rukami a popri tom spievali "I Got Steam Heath". Nebolo by to však pravé orechové, keby na poslednú chvíľu neboli pridané ešte nejaké tie kroky vzad, najlepšie na technickej skúške, aby toho stresu pre netrénovanú tancujúcu dušu nebolo málo.

Spanilá jazda ale pokračuje ďalej. Problém číslo štyri, päť a šesť. Náš hudobný direktor prišiel na nácviky našej produkcie štyri týždne pred jej realizáciou. To bolo prvý a posledný raz, čo sme ho videli. Na ďalší nácvik sa nedostavil. Rodinné udalosti mu v tom zabránili. A ten nasledujúci nácvik, kedy mal prísť, neprišiel. To už však bolo v čase, keď sme si uvedomili, že má zajačie úmysly a začali sme rýchlo konať. Jeden náš člen poslal mail do školy, ktorá je plná nádejných hudbníkov a jeden z nich sa podujal byť našim hudobným dirigentom. No jeho mladý vek, a nedostatok skúseností našich dvoch hlavných protagonistov, mimochodom tých ktorí si večne na niečo sťažovali, nahnevalo a hrozili že opustia produkciu, ak nepriberieme na palubu ešte niekoho staršieho a skúsenejšieho hudobníka. A tak sa stalo. Ako pomocník bol prijatý hudobník, ktorý bol mimochodom priateľom jedného z našich hlavných aktérov. Skončili sme teda s dvoma keyboardistami, basgitaristom a bubeníkom. Kapela bola zostavená tri dni pred premiérou. Naši slávni hudobníci sa zhostili hudobných partov opatrne, priam neisto. Musím priznať, že nebyť mojej maličkosti, nebopadlo by to najlepšie. Darmo, každý čas od času potrebuje vodcu. Som rada, že sme to dokázali dotiahnuť do konca a že sa naši hudobníci pochlapili. Boli naozaj dobrí.

Prvé predstavenie bolo plné nervozity, miernych neistôt, ale odhodlanie človeka niečo dosiahnuť sa odzrkadlilo na každom našom výstupe. Počas technických nácvikov, a neskôr každým samotným predstavením sa celá naša produkcia posunula o veľký kus ďalej. Ako sa vraví "practice makes master". A my sme to zdolali. Keď režisér ustúpi do úzadia, na scénu výjdu herci, je to ako keď sa kapitán Titanicu nalodí na palubu a okolo neho poskakujú námorníci. Snaha zachrániť, plaviť sa a predviesť sa, čo všetko človek dokáže, priateľstvo a kamarádia prevážia každé ťažkosti a problémy. Nijako inak to nebolo ani s našim muzikálom.

Na našom počine som si uvedomila aké dôležité je ťahať za rovnaký koniec.

A nielen to. Humor je liekom na každú  modrinu, boliestku, ktorú utŕžite keď tancujete, vyskakujete alebo sa len tak predvádzate. Jedna z mojich javiskových kolegýň spadla zo stoličky "v priamom prenose". Udrela si ruku a riadne oškrela nohu. Zobrala si paracetamol a povedala: "show must go on". Nekôr sme sa všetci na tom páde riadne zasmiali. Ďalšia moja kolegyňa nechytila klobúk vo vzduchu. Spadol jej medzi hudobníkov. Alebo podstavce ktoré držali šijacie stroje sa zrazu spustili v rade dominovým efektom bez toho, aby sa ich niekto chytil. A my, stojac na javisku sme zrazu zjačali a vystrašili publikum tak, že si mysleli, že to tak malo byť. Najlepšie bolo, keď si jeden protagonista zabudol nasadiť na hlavu klobúk a zistil to tridsať sekúnd pred našim spoločným výstupom na javisko. Ten klobúk bol totiž veľmi dôležitá rekvizita. To bolo zachraňovania v zákulisí a neskôr kamufláže pred obecenstvom aby nám scéna vyšla.

Napriek všetkým problémom a ťažkostiam, náš výsledok stál za to.

Svedčia o tom pozitívne ohlasy a ľudia ktorí ma v kostole a na ulici zastavia a povedia, že som sa im veľmi páčila. A nielen ja. Vravia, že celá šou stála za to.

Bravo, Barnes Community Players. We´ve made it.

I love you! xxx

Letter B

Po tom, čo si prečítate srdceryvný email, schytí vás hnev. Odpor a tiež si začnete klásť otázku, prečo vás to dostihlo až teraz. Na jednej srane sa cítite úplne strašne. Na druhej strane máte pocit, že spravodlivosti za to, čo sa vám stalo bolo učinené zadosť. Je však správne tešiť sa z ľudského nešťastia? To, čo postihlo vašu bývalú priateľku mohlo postihnúť vás. A vy sa len tešíte, že je mimo nebezpečenstva a vás to obišlo. No kdesi v kútiku duše stále máte ten pocit, že Božie mlyny melú síce pomaly, ale isto... Aké strašné je uvedomiť si, že ste nažive. A aké oslobodzujúce je zistiť, že vaša minulosť je už len minulosťou.

Aká by bola vaša odpoveď? Odpovedali by ste snáď? Či by ste mlčali? Šľahali by ste plamene, či by ste boli schopní odpustiť?

Možno by vaša odpoveď znela nasledovne:

Drahá Eva,

nečakala som, že mi napíšeš. Tvoj email ma prekvapil. Vôbec netuším čo na to povedať. Chcem však, aby si si prečítala nasledovné riadky.

Odhodila som minulosť za seba. Čo sa stalo nebolo veľmi pekné ani od Garyho alebo od teba. Vraviac, že v tom nebolo nič osobné nie je úplne na mieste. Práve preto, že keď ľúbime tak naša láska by nemala byť sebecká. Keď sme zaľúbení, robíme hlúposti. Ale určite ľudí nezraňujeme ohováraniami a inými štipľavými slovami. Ak ich vravíme, je to preto že sa chceme niekam dostať a niečo dosiahnuť. A v tomto ti úplne rozumiem. Viem čo bolo za tým.

Ako som tak čítala tvoj email, došlo mi, že si sa mi vlastne ospravedlnila a že je ti ľúto toho, čo sa stalo. Mám pravdu?

Musím sa priznať, že ja som o tebe povedala len jednu zlú vec a aj to len preto, pretože mi bolo ublížené. Na druhej strane, bola si to ty kto mi pomohol uvedomiť si, kto vlastne Gary je. Pomohla si mi odkryť jeho pravú tvár. Rovnako tak učinila aj naša spoločná priateľka Magda. Ona mi nadstavila zrkadlo a pomohla mi uvedomiť si, v akej situácii sa práve nachádzam. Škoda, že vy dve ste sa pohádali a odcudzili. Verila som, že si k sebe nájdete cestu a že ti pomôže.

Je len ťažko uveriteľné, že Gary bol zatknutý. Nikdy voči mne a ani voči svojmu synovi nezdvihol ruku. Je naozaj strašné, čo všetko dokáže s človekom urobiť alkohol. Poznala som Garyho ako dobrého človeka. Človeka, ktorý miloval svojho syna. Myslím si, že zo situácie v ktorej sa nachádza, a dúfam že sa to nesplní, je len jedno možné východisko. Mohol by to byť jeho koniec. Modlím sa, aby sa tak nestalo.

Neskutočne ma tvoj email zarmútil.

V určitom okamihu som si myslela, že pojdem za Garyho bývalou priateľkou a poviem jej, že jej expriateľ sa snaží získať svojho syna do opatrovníctva. Ale nikdy som nenašla ten pravý dôvod, prečo by som tak musela učiniť. Predstava, že za ňou prídem a poviem jej že som Garyho súčasná priateľka, a že mu občas pomáham starať sa o ich spoločného syna, bola pre mňa príliš šokujúca. A prečo by som mala jatriť zacelené rany? Naozaj mi záležalo na jeho synovi, ale to všetko je už len minulosť.

Ja som naozaj verila, že ty a Gary sa ľúbite. Možno si myslíš, že tomu tak nie je, ale ja som vám naozaj želala všetko dobré. Je mi veľmi ľúto, že si sa dostala do takej zlej situácie. Snaha o znásilnenie, život pod fyzickým nátlakom, muselo to byť hrozné. Dúfam, že sa z toho čoskoro pozviechaš a dostaneš. Trvalo mi istý čas, kým som opäť začala normálne žiť. A začala som od seba. A to radím aj tebe. V prvom rade, musíš odpustiť sama sebe. Nie je to jednoduché. Mať pred očami všetkých priateľov, známych, spoločne strávené dni a večery. To všetko spoločné čo ste zdieľali, je odzrazu preč.

Čím viac investujeme do vzťahu, tým väčšie je naše sklamanie.

Dobrá vec je, že som sa niečo naučila. Dostala som jednu veľkú životnú lekciu. A bude ešte mnoho ďaľších. Som rada, že som prežila. Buď šťastná. Prosím ťa, snaž sa byť šťastná. To je ďaľšia vec o ktorú sa musíš pokúsiť. Choď domov, objím svoju mamu, otca, kohokoľvek koho nájdeš. Oni by mali byť v prvom rade tí, ktorí by ťa mali podporiť.

Moja drahá Eva, nemôžem sa s tebou stretnúť. Som momentálne veľmi vyťažená. A nielen preto. Dôvodom je aj to, že ja sa do minulosti nevraciam. Ja radšej odpustím a pohnem sa ďalej. Odpúšťam ti. Máš moje požehnanie žiť šťastná. Snaž sa prežiť svoj život tak jedinečne ako sa len bude dať.

Dúfam, že mi uveríš že to, čo som ti napísala je myslené úprimne. Naozaj ti želám, aby ťa v živote postretlo len to najlepšie.

Ak náhodou budeme mať šťastie a stretneme sa v tomto veľkom meste, navrhujem aby sme sa nerozprávali o našej minulosti. Radšej by sme sa mali pozhovárať o našej budúcnosti a prítomnosti. Pretože len na tom záleží.

Želám ti mnoho zdaru v práci, štúdiách a v milostnom živote.

Ema xx

Letter A

Z času na čas vás život prekvapí. A vy dostanete email od priateľky vášho bývalého priateľa. Je to neobvyklý počin, ale niekedy sa s tým stretnete. Ako znie taký email. Ako asi vyzerá? Mohol by sa začínať práve takto:

Drahomilovaná Ema,

dúfam, že sa máš dobre.

Prepáč, že ti píšem tento náhodný email. Prosím, prečítaj si ho skôr ako klikneš na tlačidlo vymazať.

Na začiatok by som sa chcela ospravedlniť za to, čo sa stalo minulý rok. Je to práve teraz, keď si uvedomujem, že obe sme boli oklamané. A je mi veľmi ľúto, že som si namiesto priateľstva s tebou vybrala Garyho. Bola to chyba. Nikdy som ti nechcela ublížiť a cítim sa za to veľmi vinná.

Povedala som o tebe niekoľko zraniteľných a bolestivých vecí, ktoré som nemala. Je mi to úprimne ľúto. Bola som zaslepená voči situácii, a nikdy to nebolo myslené osobne. Ja som len bola zamilovaná a nevidela som pravú podstatu veci.

Predpokladám, že nevieš čo sa Garymu stalo. Pretože sa z neho stal alkoholik a človek s problémom ovládať svoj hnev, odňali mu jeho syna, na neurčito. Dokonca som musela podať svedectvo na polícii, pretože ma chcel znásilniť a fyzicky mi ublížiť.

Ema, ja a jeho syn sme žili a trpeli niekoľko mesiacov pod ťažkým fyzickým nátlakom. Našťastie, jeho syn je momentálne v náručí svojej matky, ktorá je mimochodom úžasná žena. A keď som jej povedala, čím všetkým si si prešla tak jej skoro puklo srdce.

Obraciam sa na teba ako na priateľku a človeka, ktorý by ma podporil. Viem že si bola svedkom Garyho agresie a teraz viem čím všetkým si si prešla. Viem že si si veľmi obľúbila jeho syna a my ho teraz potrebujeme ochrániť.

Bolo by naozaj úžasné, kedy sme sa mohli porozprávať. Ale budem rozumieť tomu, ak sa so mnou nebudeš chcieť stretnúť. Neboj sa, Gary sa o tom nedozvie. Má zakázané ma kontaktovať a komunikovať so mnou. Ak by tak učinil, šiel by rovno do väzenia. Prosím, nekontaktuj ho ani mu nič nehovor.

Dúfam, že ti môžem veriť. Napísala som tento email od srdca. Musela som pozbierať veľa odvahy, aby som ti ho napísala. Stále sa obávam tvojej odpovede.

Verím že čoskoro odpíšeš.

S láskou

Eva. xxx

My Dory

Neviem čo mi je. Neviem čo sa mi deje. Neviem prečo sa okolo mňa dejú neskutočné veci. Asi preto, pretože som taká aká som. Od môjho incidentu na ceste, strate môjho obľúbeného, krásneho a jedinečného auta, akým pre mňa Jahoda bola, nie a nie sa poriadne naštartovať. Počúvam výlevy duší rôznych priateľov a známych, zistím, že snaha otehotnieť je v dnešných dobách prioritou mnohých žien, a ja len sedím a pozerám na ten svet ako sa točí, krúti okolo mňa.

Kúpa nového auta vo mne zanechala finančnú, stále krvácajúcu ranu. Musím zavolať do garáže, kde mi auto predali. Mimochodom, už som ho stihla pomenovať. Volá sa "Dory". Presne tak, ako tá rybka z kresleného pixarovského filmu Hľadá sa Nemo. Je to Ford Ka, krásne, malé šikovné stvorenie, ktoré by malo behať ako šíp, poslúchať na slovo a nerobiť problémy. Potvrdzuje sa však, že opak je pravdou. Prečo, keď si slečna ako ja kúpi auto musí mu niečo byť? Prečo? Nemohla by som si zaobstarať auto bez problémov?

Na túto otázku je veľmi ľahká odpoveď:

"Slečnám ako si ty, sa stávajú nevídané veci. Autá sa kazia, pretože sú to veci. Nezáleží na tom, či dáš autu meno alebo nie. Môže ti prirásť k srdcu, pretože je to niečo, na čo si dlho zarábala, pracovala a teraz ťa tvoja investícia sklamala. Tieto veci sa stávajú. Tak sa pozbieraj, a konaj!"

Tak som sa pozbierala. No netrvalo to dlho a opäť sa mi s mojou Dori stala ďalšia príhoda. Ako si tak spolu hudieme na ceste do práce, zrazu počujeme zvláštny zvuk. Ide to zo zadu. Pýtam sa same seba. Zatvorila som ten kufor poriadne? A tu zrazu, pán ktorý so svojim tátošom ide okolo nás, sťahuje svoje okienko a ukazuje svojim veľkým prstom na zadné koleso. V tom sa nám ten prestrašný zvuk spojí s tou obávanou hrozbou každého motoristu. 

Mám DEFEKT! Nie.

NAJFREKVENTOVANEJŠIA CESTA v okruhu 10 míľ! Práve som na nej! Autá okolo mňa svištia jedna radosť!

PRŠÍ! A ešte ako!

Sme slečna, ktorá nechce zmoknúť a prísť do práce špinavá. Takto sme si piatok 13teho nepredstavovali.

Voláte do najbližšej garáže, aby poslali mechanika. Nie že by ste si pneumatiku nevedeli vymeniť, ale neviete ju v tom našom malom aute nájsť. Kde sa skrýva? A kde mám zdvihák? Z garáže dostávate inštrukciu, že pracovník sa k vám dostaví v priebehu 15 minút. Voláte teda do práce, že budete meškať. Nie vašim pričinením, ale čisto technickými potiažami, ktorými vás vaše auto, v mojom prípade moja Dory obšťastňuje od prvého dňa ako sme sa spoznali.

Ako si tak stojíte v daždi, zrazu sa pri vás zastaví džentlmen, ktorý na vás mával z onoho okienka krásneho tátoša. Prihovára sa vám slovami:

- "Zaparkoval som za rohom a chcel som si byť istý, že viete ako na to." 

V tom z nás vylezie veta typu: 

- "Volala som mechanika z garáže, ale bude mu to chvíľu trvať. Ja by som aj sama, ale neviem kde mám náhradné koleso."

Táto veta na onoho džentlemena očividne urobila dojem. Pretože práve v tom okamihu sa vrhol dané koleso hľadať. Našiel. V spodných útrobách mojej malej Dory, nachádzalo sa ono požadované koleso. Môj džentlemen bol týmto objavom tak nadšený, že pristúpil k ojavovaniu ďaľších zákútí mojej Dory. A tak sme našli všetky požadované operačné nástroje. V očiach mu svietilo svetlo dobyvateľa a záchrancu. Nechala som ho teda, aby dielo dokončil. Urobil to rýchlo a nezištne. Dokonca ma varoval: 

- "Toho kolesa sa slečna nechytajte. Budete veľmi špinavá." 

No vy nedokážete čupiac pri tak milom človeku, len tak sa prizerať. Samozrejme že sa toho kolesa chytíte, pretože mu chcete ukázať, že sa špiny nebojíte. Že s ním spolu súcítite a za jeho výkon by ste mu dali aj olympíjsku medailu ak by to bolo vo vašich silách.

Keď sa jeho misia skončí úspešne, ani vám ruku nepodá, prežo vás nechce zašpiniť. Iba vám to čierne koleso hodí do kufra a nástroje spolu s ním. Zatvorí dvere na kufri, pozdraví na rozlúčku a odchádza. Naštartujete motor, keď v tom sa ešte raz ku vám rozbehne. Otvoríte okno a spýtate sa:

- "Môžem vás niekam zaviesť?" 

A on že nie, pretože zaparkoval za rohom. Ale ešte raz chce skontrolovať matice. Nazrie do vášho kufra, zoberie špeciálny skrutkovač do ruky a pre istotu svojho svedomia, tie matice predsa ešte len o kúsok pritiahne. Zatvorí kufor, tak ako to už urobil pred malou chvíľkou, s úsmevom si opráši ruky a odkráča smerom kde zaparkoval svoje auto.

Celá šťastná opäť naštartujete a idete ďalej. Neskôr si uvedomíte, že nepoznáte jeho meno. Že práve neznámy človek pomohol v núdzi neznámej bytosti ako ste vy. Nakoniec si uvedomíte, že ten piatok 13teho vlastne neexistuje. Je to len jeden ďalší deň kedy sa vám stalo čosi neobyčajné. Čosi čo vy robíte každý deň pre ľudí, ktorí sú okolo vás. Robíte neobyčajné veci pre obyčajných ľudí. A to všetko dobré sa vám vracia. A vracia sa vám to vo chvíľach kedy to najmenej očakávate.

Aj taký je Londýn. Keď obyčajní ľudia robia neobyčajné veci. Keď zistíte, že ľudskosť nevymrela ani v takom obrovskom meste ako je Londýn.

Chvála ti, môj drahomilovaný záchranca. Človek s veľkým "Č"! xxx

Na dôvažok, o týždeň nekôr stojíte v servise a dávate si vymeniť všetky štyri staré kolesá za nové. Pretože ako povedal technik onej volanej garáže, "there might be more to come". Tak v rámci svojej bezpečnosti a bezpečnosti svojich budúcich pasažierov, investujete do poslednej veci. Gumy. Až potom sa cítite šťastná, že ste urobili maximum. No vaša peňaženka opäť trpí. Ale ak to prispeje k pokoju vášho svedomia, každá obeť sa počíta. A určite prinesie svoje ovocie. Vedel to už aj Izák a Abrahám. Bez obetí to nejde.