My Dory

Neviem čo mi je. Neviem čo sa mi deje. Neviem prečo sa okolo mňa dejú neskutočné veci. Asi preto, pretože som taká aká som. Od môjho incidentu na ceste, strate môjho obľúbeného, krásneho a jedinečného auta, akým pre mňa Jahoda bola, nie a nie sa poriadne naštartovať. Počúvam výlevy duší rôznych priateľov a známych, zistím, že snaha otehotnieť je v dnešných dobách prioritou mnohých žien, a ja len sedím a pozerám na ten svet ako sa točí, krúti okolo mňa.

Kúpa nového auta vo mne zanechala finančnú, stále krvácajúcu ranu. Musím zavolať do garáže, kde mi auto predali. Mimochodom, už som ho stihla pomenovať. Volá sa "Dory". Presne tak, ako tá rybka z kresleného pixarovského filmu Hľadá sa Nemo. Je to Ford Ka, krásne, malé šikovné stvorenie, ktoré by malo behať ako šíp, poslúchať na slovo a nerobiť problémy. Potvrdzuje sa však, že opak je pravdou. Prečo, keď si slečna ako ja kúpi auto musí mu niečo byť? Prečo? Nemohla by som si zaobstarať auto bez problémov?

Na túto otázku je veľmi ľahká odpoveď:

"Slečnám ako si ty, sa stávajú nevídané veci. Autá sa kazia, pretože sú to veci. Nezáleží na tom, či dáš autu meno alebo nie. Môže ti prirásť k srdcu, pretože je to niečo, na čo si dlho zarábala, pracovala a teraz ťa tvoja investícia sklamala. Tieto veci sa stávajú. Tak sa pozbieraj, a konaj!"

Tak som sa pozbierala. No netrvalo to dlho a opäť sa mi s mojou Dori stala ďalšia príhoda. Ako si tak spolu hudieme na ceste do práce, zrazu počujeme zvláštny zvuk. Ide to zo zadu. Pýtam sa same seba. Zatvorila som ten kufor poriadne? A tu zrazu, pán ktorý so svojim tátošom ide okolo nás, sťahuje svoje okienko a ukazuje svojim veľkým prstom na zadné koleso. V tom sa nám ten prestrašný zvuk spojí s tou obávanou hrozbou každého motoristu. 

Mám DEFEKT! Nie.

NAJFREKVENTOVANEJŠIA CESTA v okruhu 10 míľ! Práve som na nej! Autá okolo mňa svištia jedna radosť!

PRŠÍ! A ešte ako!

Sme slečna, ktorá nechce zmoknúť a prísť do práce špinavá. Takto sme si piatok 13teho nepredstavovali.

Voláte do najbližšej garáže, aby poslali mechanika. Nie že by ste si pneumatiku nevedeli vymeniť, ale neviete ju v tom našom malom aute nájsť. Kde sa skrýva? A kde mám zdvihák? Z garáže dostávate inštrukciu, že pracovník sa k vám dostaví v priebehu 15 minút. Voláte teda do práce, že budete meškať. Nie vašim pričinením, ale čisto technickými potiažami, ktorými vás vaše auto, v mojom prípade moja Dory obšťastňuje od prvého dňa ako sme sa spoznali.

Ako si tak stojíte v daždi, zrazu sa pri vás zastaví džentlmen, ktorý na vás mával z onoho okienka krásneho tátoša. Prihovára sa vám slovami:

- "Zaparkoval som za rohom a chcel som si byť istý, že viete ako na to." 

V tom z nás vylezie veta typu: 

- "Volala som mechanika z garáže, ale bude mu to chvíľu trvať. Ja by som aj sama, ale neviem kde mám náhradné koleso."

Táto veta na onoho džentlemena očividne urobila dojem. Pretože práve v tom okamihu sa vrhol dané koleso hľadať. Našiel. V spodných útrobách mojej malej Dory, nachádzalo sa ono požadované koleso. Môj džentlemen bol týmto objavom tak nadšený, že pristúpil k ojavovaniu ďaľších zákútí mojej Dory. A tak sme našli všetky požadované operačné nástroje. V očiach mu svietilo svetlo dobyvateľa a záchrancu. Nechala som ho teda, aby dielo dokončil. Urobil to rýchlo a nezištne. Dokonca ma varoval: 

- "Toho kolesa sa slečna nechytajte. Budete veľmi špinavá." 

No vy nedokážete čupiac pri tak milom človeku, len tak sa prizerať. Samozrejme že sa toho kolesa chytíte, pretože mu chcete ukázať, že sa špiny nebojíte. Že s ním spolu súcítite a za jeho výkon by ste mu dali aj olympíjsku medailu ak by to bolo vo vašich silách.

Keď sa jeho misia skončí úspešne, ani vám ruku nepodá, prežo vás nechce zašpiniť. Iba vám to čierne koleso hodí do kufra a nástroje spolu s ním. Zatvorí dvere na kufri, pozdraví na rozlúčku a odchádza. Naštartujete motor, keď v tom sa ešte raz ku vám rozbehne. Otvoríte okno a spýtate sa:

- "Môžem vás niekam zaviesť?" 

A on že nie, pretože zaparkoval za rohom. Ale ešte raz chce skontrolovať matice. Nazrie do vášho kufra, zoberie špeciálny skrutkovač do ruky a pre istotu svojho svedomia, tie matice predsa ešte len o kúsok pritiahne. Zatvorí kufor, tak ako to už urobil pred malou chvíľkou, s úsmevom si opráši ruky a odkráča smerom kde zaparkoval svoje auto.

Celá šťastná opäť naštartujete a idete ďalej. Neskôr si uvedomíte, že nepoznáte jeho meno. Že práve neznámy človek pomohol v núdzi neznámej bytosti ako ste vy. Nakoniec si uvedomíte, že ten piatok 13teho vlastne neexistuje. Je to len jeden ďalší deň kedy sa vám stalo čosi neobyčajné. Čosi čo vy robíte každý deň pre ľudí, ktorí sú okolo vás. Robíte neobyčajné veci pre obyčajných ľudí. A to všetko dobré sa vám vracia. A vracia sa vám to vo chvíľach kedy to najmenej očakávate.

Aj taký je Londýn. Keď obyčajní ľudia robia neobyčajné veci. Keď zistíte, že ľudskosť nevymrela ani v takom obrovskom meste ako je Londýn.

Chvála ti, môj drahomilovaný záchranca. Človek s veľkým "Č"! xxx

Na dôvažok, o týždeň nekôr stojíte v servise a dávate si vymeniť všetky štyri staré kolesá za nové. Pretože ako povedal technik onej volanej garáže, "there might be more to come". Tak v rámci svojej bezpečnosti a bezpečnosti svojich budúcich pasažierov, investujete do poslednej veci. Gumy. Až potom sa cítite šťastná, že ste urobili maximum. No vaša peňaženka opäť trpí. Ale ak to prispeje k pokoju vášho svedomia, každá obeť sa počíta. A určite prinesie svoje ovocie. Vedel to už aj Izák a Abrahám. Bez obetí to nejde.