The Importance of a Soulmate V

Dnes sa dožíva jedna moja najlepšia priateľka okrúhleho výročia. Naše priateľstvo už trvá istý čas. Stretli sme sa letmo, ona si asi nespomenie, ale bola som s ňou na prvom svätom prijímaní. V čase keď som sa pripravovala na prvé sväté prijímanie, chodila som na prípravu nie v rámci školy, ale po škole. Boli roky deväťdesiate, naša krajina bola čerstvo odtrhnutá spod nadvlády červeného draka a ja som chodila na prípravu so svojimi kamarátmi. No keďže v našom meste sme mali dva kostoly, a zrovna ten v ktorom som to mala absolvovať bol mierne od ruky, moji rodičia poprosili pána farára aby som šla na prvé sväté prijímanie v tom hornom. A tak sa stalo. Šla som teda na prvé sväté prijímanie s inými mne neznámimy tvárami. Aké bolo smutné moje srdce, keď som si uvedomila, že prijímem Ježiša skôr ako oni. A že si s nimi nezaspievam a nevykročím v jedno do ďalšej etapy môjho kresťanského života spoločne. Ale rodičov bolo, je a treba poslúchať. Nuž, tak sa stalo že som sa ocitla v novej skupine ľudí, kde jednou z nich bola aj moja terajšia priateľka. Lenže v tom čase to bolo inak. Všetci na mňa zazerali a ja som sa cítila trochu mimo. Nepoznala som ich mená, tváre, hoci to boli moji rovesníci.

Bližšie som moju priateľku spoznala až na cirkevnej škole. Bola s nami v triede. A jeden z mojich spolužiakov, volal sa Laco, jej robil veľké naprieky. Bola mierne okrúhla, prostoduchá úprimná duša, ktorá by vám uverila všetko na svete. V jej očiach všetko muselo mať nejaký dôvod a význam. Bola jedináčik, maznáčik a i keď sme ju zo začiatku nemali veľmi radi, pirátstva nášho spolužiaka učinené na tak jemnej duši, rozdelili našu triedu na posmeškárov alebo jej chrabrých zástancov. Poväčšine sme sa na nej zasmiali i my. Nemohli sme si pomôcť. Bola a je vždy vtipná. Jej študíjne výsledky v tom čase mierne pokrivkávali, no jej húževnatosť, snaha o dobrý výsledok pretavili horšie známky na výborné koncoročné hodnotenie. Keby nebolo toho oplana, ktorý ju tak trestuhodne trápil a vyhrozoval sa jej, možno by s nami tú novopečenú cirkevnú základnú školu aj dokončila. Ona sa však rozhodla odísť na inú školu a tak sme sa jedna druhej stratili.

Nebolo by to však pravé orechové, keby sme zostali bez seba. Opäť sa naše cesty skrížili na strednej škole. A tam už išlo do tuhého. Snaha uspieť na strednej škole, aby ste si vytvorili dobrý základ pre vyššie méty je v pubertálnom veku tou najhoršou kliatbou. Driete, učíte sa, snažíte sa polapiť tie najlepšie známky a to všetko sa ešte násobí kolektívom v ktorom sa nachádzate. Ak ste neboli obľúbený na základnej škole, stredná vám v tom veľmi nepomôže. Ale vaša osobnosť a to ako vás vnímajú ľudia okolo vás zaváži. A tá naša trieda sa vyprofilovala dobre. Ak ste človek s otvorenou mysľou a srdcom, vojde sa vám doň viac ako tých 30 ľudí s ktorými putujete štyri roky. Vytvoríte si priateľstvá z iných ročníkov a tried. Musíte si však uvedomiť kto ste. Nie vy ste kráľom, ale je to vždy niekto iný. Vlastne sú to všetci tí, ktorí sú okolo vás. Nespomínam si, že by v našej triede vládol kult osobnosti. Áno, mali sme lídrov. Ľavicových, pravicových a aj tých nezávislých, no dokázali sme vždy potiahnuť za ten správny koniec. Súdržnosť triedy bola skúšaná viac-ráz. Najmä keď úprimné a jemnocitné duše ako moja narodeninová priateľka nechceli podľahnúť sile kolektívu. No vždy sa po úprimnom a demokratickom dohovore vzdali.

V poslednom ročníku keď nám bolo dovolené už piť, začali sme spolu chodiť na diskotéky a okusovať pohľady chlapcov, tak výnimočných parketových levov. A že sme sa nasmiali, keď im to "išlo".

Navrátim sa k mojej jedinečnej priateľke. Do času, keď už nebola jedináčik, ale keď do ich rodiny zavítala voňavá tvár novorodenca, chlapca. Často sme ho chodievali pozrieť a voziť na vychádzky. Rástol ako z vody a netrvalo dlho kým sa rozprozprával a začal utekať rýchlešie ako my všetci naokolo. Jeho city k ľuďom boli tak silné, že ich len ťažko nechával odísť z ich domova. Neraz sa stalo, že keď som chcela odísť, silno ma schmatol za nohy, alebo inú časť tela a nechcel ma pustiť. A keby len to. I pohrýzol. No to všetko preto, že sa nerád vzdával akejkoľvek spoločnosti. Mali ste však vidieť pohľad mojej priateľky. Plný súcitu, hanby a aj ospravedlnenia, aký je jej ten novopečený brat nespratník. Ťažko uveriť, že o pár rokov bude na vysokej škole.

Naša púť sa na strednej škole však neskončila. Obe sme boli prijaté na vysokú školu do Nitry. A celých päť rokov sme jedna druhú stretali, pomáhali si a boli si oporou. Popri tom sme stíhali chodiť na diskotéky, okúsiť prvé bozky a sklamania z lásky. Možno moja priateľka bola vždy sklamaná viac ako ja. Bo ona ľúbi naivne a navždy. A keď vás niekto oklame, neozýva sa, nebodaj podvedie, bolí vás nielen hlava a telo, ale celý človek. Až tak veľmi, že začnete dietovať a skončíte s vredmi v žalúdku. No nebola to len láska, čo ju k tomu dohnalo. I každodenný stres vysokej školy. Nie nadarmo sa vraví, že ak chcete niečo získať, musíte aj niečo stratiť, obetovať. Škoda, že v jej prípade to bola časť zdravia.

Keď obe sme stáli v rukách s vysokoškolským diplomom, každá z nás dostala svoje zamestnanie. Ja na škole a ona v sociálnom sektore. A to bola oveľa väčšia a ťažšia škola. Nikdy som jej to nepovedala, ale mala môj úprimný obdiv za to, že podstúpila takú skúšku. Nie vždy je jednoduché sedieť a počúvať dvoch rôznych ľudí a ich (ne)manželské spory. A nebodaj spory o deti. Skladám klobúk dole nad tým, ako sa dokázala preniesť nad tým všetkým čo kedy musela riešiť. Nikdy nespomenula žiadny detail o svojej práci, no bolo jej vidieť na očiach ako veľmi trpí. No, ona sa vždy len usmievala.

Dnes už nepracuje v sociálnej sfére, ale v školskej. Tvrdo sa prinútila k ďalším štátniciam, získala malý doktorát, štátnicu z jazyka a začala pracovať ako pani učiteľka. Učenie ju vždy bavilo. Rovnako ako mňa. Teraz však po druhý raz skladám klobúk dole. Bo získať akýkoľvek titul po škole, keď riešite ťažké životné situácie, nie je ľahké.

Keď každá z nás vstúpila do ozajstného života, po opustení vysokej školy, netrvalo dlho a moja drahá priateľka si našla svojho drahého priateľa. Tu by som chcela podotknúť, že obe sme "hľadali toho pravého" v ten istý čas. No očividne jej modlitby boli silnejšie ako tie moje a dnes, pri okrúhlom výročí, slávi nielen svoje narodeniny, ale aj to že sa jej podarilo vziať si rozumného, vtipného a inteligentného muža, s ktorým spoločne postavili svoj nádherný "zámok" a spolodili úžasnú dcéru. A nad tým všetkým sa mi chce len tlieskať a kričať z Londýnskeho oka:

"Brava, moja drahá!

Brava, bravissima!

Lepšie si to už nemohla dokázať! Sláva ti úprimná duša, bo si krásna a odvážna!"